Šťastná smrť Doktora Smrť
Autor: Baša Javůrková

Každý deň šiel peši mnoho kilometrov ulicami Káhiry z ošarpaného hotela na predmestí až do mešity Al-Azhar, kde sa modlieval. Jeho egyptskí známi vedeli, že je Nemec. Netušili však - aspoň to tvrdia - že doktor Tarik Husajn Farid bol v skutočnosti Aribert Heim, dnes zrejme najhľadanejší nacistický zločinec.

Podľa nemeckej televízie ZDF zomrel Aribert Heim už v roku 1992. Jeho syn tvrdí, že bol pri tom. Dôkazom však bude až nález Heimovej DNA.

Jeho nezvyčajne vysoká postava bola neprehliadnuteľná. Rovnako ako jazva, ktorá sa mu tiahla od ucha ku kútiku úst: pamiatka na šermiarsky súboj, aké boli obvyklé v takzvaných študentských bratstvách v Nemecku a Rakúsku. Napriek tomu prežíval bez pozornosti okolia a úradov ešte aj vtedy, keď naňho bol celé desaťročia vypísaný medzinárodný zatykač a odmena sa postupne zvyšovala na dnešných viac než milión eur. Aribert Heim iste vedel, ako, kde a s koho pomocou sa schovať.

Podobne ako ďalšie stovky, možno tisíce nacistických zločincov, ktorí vďaka sieti tajných podporných organizácií šťastlivo unikli spravodlivosti a žili a dožili pod ochranou diktátorských režimov Latinskej Ameriky, vo frankistickom Španielsku alebo u znepriatelených arabských susedov Izraela.

Ak je Heim skutočne už roky mŕtvy, ako napovedajú dokumenty, ktoré v Káhire našla a nedávno publikovala televízia ZDF spolu s New York Times - potom to bola šťastná smrť. V roku 1992 mal požehnaných 78 rokov a v posledných dňoch pred smrťou sa pozeral na prenosy z olympiády v Barcelone. Vraj aby nemyslel na útrapy, ktoré mu pripravila rakovina konečníka. Nezomrel sám - bol pri ňom jeho syn Rudiger.

Stovky ľudí, ktorých stihol zavraždiť len za sedem týždňov svojej „práce" v koncentračnom tábore Mauthausen, mali menšie šťastie. Zomierali mladí, ponížení a opustení v nepredstaviteľných bolestiach, keď im doktor Heim bez anestézie odoberal orgány alebo im vpichol priamo do srdca injekciu s testovacou látkou a potom stopkami meral, čo zabíja rýchlejšie - voda, benzín alebo jed. Podľa zaznamenaných svedectiev Heim vraždil očividne aj pre zábavu.

Narodil sa v rakúskom Bad Radkensburgu v rodine policajta a ženy v domácnosti. Študoval medicínu vo Viedni a v Linzi, ale už v 30. rokoch vstúpil do nacistickej strany a v roku 1940 sa dobrovoľne prihlásil k Waffen SS. Do Mauthausenu, tábora, v ktorom boli nielen Židia, ale aj vojenskí zajatci a antifašisti, ho poslali v októbri 1941. Robil tu nezmyselné pokusy na väzňoch, aké robilo v tých časoch niekoľko nemeckých lekárov vrátane smutne presláveného Josefa Mengeleho, ktorý sa špecializoval na deti, najmä na jednovaječné dvojčatá.

O Heimovej zvrátenosti svedčí najmä jedno svedectvo zaznamenané v roku 1950. Bývalý väzeň, Nemec Karl Lotter, popisuje, ako k Heimovi poslali 18-ročného židovského chlapca, ktorý mal zapálenú ranu na nohe. Mladík bol športovec, vo výbornej kondícii. Doktor Heim mu namiesto liečby rany vyoperoval obličky, vykastroval ho a potom mu odrezal hlavu. Tú nechal vyvariť a lebku si nechal ako ťažidlo na spisy. Zaujali ho vraj bezchybné zuby obete. Ďalšiu lebku mal obstarať svojmu známemu, pre veliteľa tábora zasa nechal vyrobiť tienidlo na lampu z kože väzňa s tetovaním.

Keď bol Heim v Mauthausene, mal 27 rokov. Nemecko vo vojne postupovalo a on si zjavne myslel, že je neobmedzeným pánom nad životmi väzňov. Jeho kariéra v tábore sa však skoro skončila. Prevelili ho do nemocnice SS vo Viedni a vo februári 1942 ho poslali na front ako lekára k 6. horskej divízii SS vo Fínsku.

Po vojne sa Heim ocitol v americkom zajateckom tábore na území Nemecka, kde strávil dva a pol roka. Očividne sa mu nejako podarilo zmanipulovať v spise svoju „epizódu" v Mauthausene, takže ho nakoniec Američania prepustili ako malú rybu. Pritom existuje záznam svedectva proti Heimovi už z januára 1946. Bývalý väzeň Josef Kohl v ňom podrobne opisuje Heimove praktiky, vrátane záľuby v zuboch a lebkách.

Všetci zločinci z Mauthausenu dostali v Norimbergu rozsudok smrti. Heim bol výnimkou. Pritom si žil spokojne v nemeckom Bad Neuheime a neskôr v Baden-Badene, vykonával prax gynekológa, vo voľnom čase hral hokej a tiež splodil nemanželskú dcéru. Rakúsko naňho vydalo zatykač až v roku 1957.

Keď ho v októbri 1962 prišla konečne zatknúť nemecká polícia, bol už ženatý so svojou bývalou spolužiačkou z medicíny Friedl, mal s ňou dvoch synov a obývali vilu. Hlavným zdrojom Heimových príjmov bol štyri roky dom so 42 bytmi v Berlíne, ktorý kúpil na svoje vlastné meno. Nemecká polícia túto jeho investíciu zablokovala až koncom 70. rokov.

V ten októbrový deň roku 1962 ho doma nezastihli. Niekoľko hodín predtým nasadol do svojho červeného mercedesu a odcestoval na neznáme miesto. Manželka sa s ním o päť rokov rozviedla. Polícii povedala, že keby vedela o jeho vojnovej minulosti, nikdy by si ho nevzala. Rodina neskôr vyhlasovala, že Aribert Heim zomrel niekde v Latinskej Amerike.

Syn Rudiger dnes tvrdí, že otec odcestoval cez Francúzsko a Španielsko do Maroka a odtiaľ sa dostal do Egypta. Takmer tridsať rokov sa vraj skrýval v Káhire, zmenil si meno a konvertoval na islam. Žil skromne, z peňazí, ktoré mu nepravidelne posielala jeho dnes už nebohá sestra. Udržiaval sa vo forme, celé dni čítal v obľúbenom hojdacom kresle a písal.

Izraelský historik Efraim Zuroff je pokračovateľom misie známeho lovca nacistov Simona Wiesenthala, ktorý v čase svojej smrti riešil práve Heimov prípad. Zuroff je k správam o Heimovej smrti v Káhire skeptický. Organizácia, ktorú prevzal po Wiesenthalovi, hľadala Heima v posledných rokoch intenzívne v rámci operácie Posledná šanca. Cieľom bolo dostať čo najskôr pred súd posledných živých nacistických zločincov. Zuroff precestoval niekoľko krajín, upozorňoval na kauzy médiá, vyzýval svedkov, inzeroval v novinách a zriaďoval informačné telefónne linky.

Na zozname hľadaných v rámci operácie Posledná šanca je dnes Heim na prvom mieste. Jednotkou bol však dlho Alois Brunner, asistent Adolfa Eichmanna. Bol veliteľom tábora Drancy pri Paríži, odkiaľ putovali desaťtisíce francúzskych Židov do Osvienčimu, organizoval tiež transporty z Grécka a Slovenska.

Brunner ešte v 80. rokoch minulého storočia telefonoval do redakcie nemeckého časopisu Bunte a okrem iného povedal, že vôbec neľutuje vraždenie Židov a ak by mohol, zabil by ich ešte viac. Posledné svedectvá ľudí, ktorí ho videli, pochádzajú z roku 2001. Útočisko našiel v Sýrii, dokonca ako poradca sýrskej vlády. Jeho smrť nebola nikdy potvrdená, ale pátranie po ňom sa skončilo v slepej uličke. Damask v otázke nacistických zločincov mlčí ako hrob a Brunner by mal dnes 96 rokov.

Heim bol zrejme ďalším zločincom, ktorý sa ukryl na Blízkom východe, aj keď asi nebol pre Káhiru taký zaujímavý, ako Brunner pre Damask.

Ešte pred štyrmi rokmi preverovala nemecká polícia horúcu Heimovu stopu na španielskom pobreží Costa Brava. Niekdajší Doktor Smrť - či El Banderillo, ako ho prezývali španielski väzni podľa pomocníka toreadora, ktorý bodá býka do šije - možno celé roky žil v anonymnej komunite cudzincov, ktorí tu majú letné byty.

Keď nemecká polícia v roku 2004 preverovala finančné operácie jedného z Heimových synov, zistila, že na meno Heima seniora existuje v Nemecku bankové konto s viac než miliónom eur a tiež cenné papiere v podobnej hodnote. Záznamy daňového úradu ukázali, že v roku 2001 požiadal Heimov právnik o refundáciu dane zo zisku s tým, že jeho klient žije v zahraničí. Právnik pritom odmietol prezradiť miesto pobytu svojho klienta s tým, že ide o služobné tajomstvo. Ani príbuzní nie sú povinní proti nemu svedčiť, takže Heimove deti môžu o pobyte svojho otca beztrestne klamať.

Heimova rodina podľa ďalších zistení v rokoch 2000 až 2003 zaslala na adresu istých manželov - umelcov v meste Palafrugell na Costa Brave viac než sto platieb v celkovej hodnote 300-tisíc eur. Španielska polícia bola presvedčená, že pár kryje Heima, ale dvojica to poprela.

Vlani v lete navštívil Efraim Zuroff mesto Bariloche v Argentíne neďaleko hraníc s Čile. Len pár kilometrov za čiarou na predmestí 200-tisícového čílskeho mesta Puerto Montt žije Heimova dcéra Waltraud, ktorá, mimochodom, tvrdila nemeckým novinám, že Heim zomrel v roku 1993. Zuroff so sebou vzal reportérov svetových agentúr a usporiadal v Bariloche tlačovku, na ktorej vyzval svedkov, aby mu pomohli s informáciami o Heimovi. Bol presvedčený, že Heim nezomrel, ale žije v tejto časti Patagónie, ktorá je známa početnou nemeckou komunitou. V Bariloche žil napríklad Erich Priebke, kapitán nemeckej armády, ktorý si dnes odpykáva doživotie za masakru 335 talianskych civilistov.

Zuroff mal ešte jeden dôvod, pre ktorý veril - a stále verí - že Heim nie je mŕtvy. Ak by jeho potomkovia chceli vyzdvihnúť otcove peniaze z konta, museli by vierohodne dokázať jeho smrť. A to sa za celých 48 rokov, čo je doktor Aribert Heim nezvestný, nepodarilo.

Viac než stovka osobných dokumentov. Taký je obsah zaprášenej aktovky, ktorú opatrovali majitelia hotela Kasr el-Madina na predmestí Káhiry. Niektoré sú na vlastné Heimovo meno, povolenie na pobyt už nesie meno Tarika Husajna Farida. Ale dátum a dokonca aj rakúske miesto narodenia sa zhoduje s Heimovým. Podobne úmrtný list je vystavený na meno Farid a dátum narodenia je taký istý ako Heimov.

Zuroff pripúšťa, že Heim žil aj v Egypte, ale čo sa týka jeho smrti, je neoblomný: „Nie je žiadne telo, žiadna mŕtvola, žiadna DNA, žiadny hrob," pripomína.

Keď v roku 1979 zomrel Mengele na infarkt pri kúpaní v mori, svet správe uveril, až keď boli exhumované jeho pozostatky. Testy DNA potvrdili, že vrah detí z Osvienčimu zomrel šťastnou smrťou po pokojnom živote v priateľskom prostredí v Buenos Aires. Do Káhiry sa v najbližších dňoch vyberú nemeckí vyšetrovatelia s jediným cieľom - nájsť telo Ariberta Heima. Pravdepodobnosť úspechu je však nízka. Hrob doktora Farida v Káhire totiž neexistuje.

Mahmúd Doma je synom hoteliéra, s ktorým sa Heim alias Farid spriatelil natoľko, že s jeho deťmi hrával na streche hotela stolný tenis. Mahmúd tvrdí, že „strýčko Tarik" ho mal rád ako vlastného syna. On sám by nebohého najradšej pochoval do rodinnej hrobky Domovcov, ale spolu so synom Rutgerom sa vraj snažili splniť poslednú vôľu nebohého, totiž poskytnúť jeho telo na lekársky výskum.

To však odporuje islamu. Síce vraj kvôli tomu skúšali podplatiť kohosi v nemocnici, ale úrady ich odhalili. Telo vraj potom skončilo v neoznačenom hrobe, do akých sa v Káhire pochovávajú chudobní ľudia. Hroby sa po pár rokoch rušia a miesto sa použije znova.

Po druhej svetovej vojne boli nacisti v niektorých kútoch sveta žiadaným tovarom. Smutne známa je úloha vatikánskych kruhov, ktoré pomáhali zločincom unikať z území obsadených ruskou armádou s akýmsi odôvodnením, že ide o boj proti nástupu komunizmu. Nacisti sa stali obľúbencami režimov v Uruguaji, Bolívii a Argentíne. Prezident Juan Perón, v čase vojny veľvyslanec v Ríme a veľký obdivovateľ Mussoliniho, neuznával Norimberský tribunál a viacerých nacistov zamestnal ako poradcov či vojenských expertov.

Španielsko začalo užšie spolupracovať s Wiesenthalovým centrom dlho po páde Frankovej diktatúry, prakticky až po nástupe vlády socialistov. Menej zmapovaná je úloha nacistov na Blízkom východe. Uplatnenie našli najmä v Sýrii a v Egypte za čias, keď viedol prezident Násir vojny s Izraelom. Menej krikľavú, ale nespornú úlohu v záchrane služobníkov Hitlerovho režimu však zohrali aj víťazné mocnosti. USA, ale i Stalinovo Rusko zamestnali nemeckých vedcov a vojenských expertov, často presvedčených nacistov.

Rudiger Heim tvrdí, že jeho otec sa nacistickým druhom v Káhire vyhýbal. Vlastne nie je ani celkom jasné, či a ako mohol byť užitočný pre egyptskú vládu. Vraj istý čas pracoval ako lekár pre egyptskú políciu. V jeho aktovke sa našiel rukopis práce, ktorú zrejme hodlal zaslať pod menom Dr. Jusuf Ibrahim svetovým politikom. Heim v nej dospel k záveru, že európski Židia sú v skutočnosti potomkami tureckých Chazarov. Nejde teda o Semitov, a preto ani nacisti nemohli byť antisemitmi...

V prvej desiatke najhľadanejších zločincov podľa Strediska Simona Wiesenthala je Heim jediný, koho miesto pobytu je neznáme. Možno je skutočne mŕtvy, podobne ako je zrejme mŕtvy i Brunner, ktorý pod menom Georg Fischer radil režimu v Damasku v otázkach politických represií opozície. Ale možno sa jeden z nich, či obaja dožili deväťdesiatky a šťastná smrť ich ešte len čaká.

Miesto pobytu ďalších na zozname je známe, ale spravodlivosť v ich prípadoch neprichádza. Dôvody sú rôzne: nedostatok dôkazov, zlý zdravotný stav obvinených, vlečúci sa proces či neochota vydať svojho občana do inej krajiny, na ktorej občanoch sa previnil. Odporcovia lovu nacistov tvrdia, že súdiť starcov nad hrobom nemá význam, či dokonca, že je to nehumánne. „Na to vždy opakujem jednu mantru: čas, ktorý uplynul, nijako nezmenšuje vinu vraha," napísal Efraim Zuroff.

izurnal.sk